Hlas krvi

23. december. 2007 o 21:31 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Hlas krvi

narodu_slovenskemu_12.jpgKrv, rod a česť.

Sú to tri jednoduché slová a predsa pre ľudí dnešnej doby, žijúcich v prehnitom konzumnom svete tak neznáme.
Stratili vzťah k základným hodnotám a povinnostiam človeka. Je to jednoduché a nepochopené. Tak ako to bolo po stáročia. Každý človek má povinnosť voči sebe, svojmu rodu, svojej krajne, ale len málo z nich si to prizná.
Náš svet začína ničiť multikultúra, nepriateľ skutočného rodu a chápania národa ako jednotného celku, nie nadradeného, rovnocenného ale jedinečného s vlastnou kultúrou, tradíciami, jazykom. Strácame to, čo bolo pre našich predkov samozrejmé. Bola to  úcta k rodu, k vlastnej krajine. Rod bol základnou zložkou spoločnosti. Rod mal svojho náčelníka a rody sa schádzali na snemoch. A každý si riešil tie svoje problémy sám,  v rámci svojej rodiny, rodu. A rod vedel najlepšie čo je pre nich dobré. Dnes o nás rozhodujú ľudia, ktorí nás nikdy nestretli, ale ja napriek tomu by radi riadili a ovplyvňovali naše životy. Ale vnútorná hrdosť nám to nesmie dovoliť. Každý z nás sa narodil ako človek slobodný, a aj ako človek slobodný zomrie. Mám na mysli slobodu skutočnú, divokú. Človek, ktorý podľahne konzumnému svetu nie je slobodný. Stáva sa otrokom spoločnosti a hanbou skutočných ľudí so skutočným srdcom. Na svete už nie je veľ mužov a žien. Lebo muž je ten čo á vlastnú česť, hrdosť, silu a rozvážnosť. A namiesto týchto ušľachtilých vlastností, tomu dnešnému viac záleží na výzore ako na skutočnom duchu muža. Nemožno nazvať slabocha a duchovnú trosku mužom.
A žena? Sú ešte vôbec? Áno sú, ale sú veľmi vzácne. Je poľutovania hodné, kam sa dostali a ako duchovne a rozumovo klesli ženy za posledné storočia. Kedysi to boli hrdé matky, múdre ženy. Namiesto toho sa dnes pozeráme na modely z časopisov, duchovné trosky bez skutočnej budúcnosti.
Ak tento svet padne nepadnime s ním. Žime si životy vlastné. Nech je v nič česť a hrdosť na to, že sme skutočnými a pravými ľuďmi s hodnotami, ktoré nás napĺňajú. Vážme si vlastnú krv a počúvajme jej hlas.
Odíďme ďaleko do sveta, ktorí nám berie slobodu, a milujme z celého srdca našu rodnú hrudu, tu sme sa narodili, tu aj zomrieme.

Zem naša rodná…
Miesto, kde žijeme.
Miesto, ktoré je našim domovom, našou rodnou hrudou.
Miesto ktoré si vážime.
Miesto a krajiny v ktorej prebývali naši predkovia.
Miesto za ktoré zdvihneme svoj meč a pôjdeme do boja.
Miesto za ktoré nám padne slza.
Miesto v ktorom sa narodila naša duša.
Miesto, kde sme prvý krát videli slnko, kde sme sa prvý krát tešili z hviezdnej noci.
Miesto, kde sme prvý krát pocítili teplo matkinho náručia. Miesto kde si nás objala zem.
Miesto, ktoré patrí nám a nášmu národu.
Na povrch holubičiemu, vnútri však bojovnému a hrdému.

V našej krajine, našej vlasti sme sa narodili, v nej aj zomrieme.

Meľnica

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: