Weblog Slovenská pospolitosť

Slovo vodcu o ĽSNS

Dnes vám predstavím svoj subjektívny aj objektívny názor na Ľudovú stranu Naše Slovensko. Myslím si, že mám na to plné právo, keďže som stál pri jej vzniku. Subjektívny preto, že sme sa na začiatku s Marianom Kotlebom vohnali do doslova šialeného kolotoča práce pre stranu a pre našu budúcnosť. Nuž a objektívny preto, že po voľbách v júni 2010 som sa prestal venovať strane a pokračoval som v práci pre moju ,,rodnú“ organizáciu, Slovenskú pospolitosť. Získal som tým nadhľad nad vecami straníckymi.

Všetko to začalo niekedy koncom júla 2009. Vtedy nás šokovala informácia z médií, ktorá nás dostala. Na východnom Slovensku cigáni dobili dôchodcu a vytĺkli mu pri tom oko. Rozčúlilo nás, prečo niekto bije ľudí len tak, a nikto s tým nič nerobí. Nebol to jediný prípad, tento sme však akosi viac zaregistrovali. Jediné, čo sme mohli spraviť bolo ísť na miesto činu a zastať sa obyčajných ľudí, ktorých sa nikto nezastane. Vtedy sme tam šli pod jediným heslom: nemáme čo stratiť. Aj keby sme tam s Marianom prišli dvaja, vedeli sme, že sa chceme len úprimne zastať slušných ľudí, na ktorých vláda kašle. To, čo sa tam udialo bolo prekvapujúce: masa ľudí ktorá nás čakala, vrátane policajných ťažkoodencov a eštébáckych provokatérov v dave a následný policajný masaker na príkaz „Veľkého Kaliho“. Po tomto sme vedeli, že už nemôžeme prestať, no takisto sme vedeli, že naše občianske združenie nemôže nič na politickej scéne zmeniť. Preto sme sa rozhodli opäť založiť politickú stranu.

To však v našom štáte nie je vôbec jednoduché, pretože sa od roku 1993 zákony ohľadom založenia politickej strany tak sťažili, aby slušní občania nemohli konkurovať politickej oligarchii v rovnom politickom boji. Začali sme teda tým základom, čo sme potrebovali. Desať tisíc podpisov na petíciu za založenie politickej strany Naše Slovensko. Približne týždeň po incidente v Šarišských Michaľanoch som vyrazil s tromi ďalšími dobrovoľníkmi na cestu po východnom Slovensku. Cieľom tejto skoro týždennej cesty bolo zmapovať situáciu a získať podpisy pod spomínanú petíciu. To, čo som ja, človek vyrastajúci na západnom Slovensku, videl počas tohto „výletu“, sa dá nazvať naozaj len tak, ako to neskôr pomenoval Marian Kotleba: kultúrny šok. Krásna slovenská príroda, dobrosrdečnosť slovenského ľudu z dedín Šariša a Spiša, doslova terorizovaná indivíduami z osád, ktoré boli akoby z iného času či vesmírnej reality. Kto neverí, odporúčam mu navštíviť obec Chminianske Jakubovany, samozrejme ak ho neodradí pohlaď na osadu pred touto obcou. Bolo to približne 15. augusta, keď nás volali občania mestečka Krompachy. Ráno nás preventívne s Marianom a pár ďalšími zobralo ozbrojené komando kukláčov vraj na podanie vysvetlenia ohľadom udalostí z pred týždňa. V ten deň v Krompachoch nestávali vlaky ani autobusy, dokonca bola odkláňaná aj doprava mimo trasy tohto mesta. Obrovské policajné manévre v meste a policajné hliadky na všetkých príjazdových cestách, zatýkanie a predvádzanie slušných občanov, to je spomienka na ministra vnútra za SMER ,,Veľkého Kaliho“. Keďže sme tam nedorazili, neviem ako to prebiehalo, ale vraj bolo celé mesto na nohách. To môžem potvrdiť až z druhej akcie v Krompachoch, kam som sa ja dostal, avšak bez Mariana, pretože ten musel opäť niečo vysvetľovať polícii. Tam bolo naozaj celé mesto na nohách. Takéto boli teda začiatky ešte pred tým, ako sa nám podarilo vôbec založiť politickú stranu. Najprv sme začali chodiť približne raz za dva týždne na zavolanie občanov z nejakej problémovej oblasti, neskôr sme začali sami nahlasovať akcie v rôznych mestách či dedinách každú sobotu, nakoniec sme skončili tromi mítingmi v sobotu a dvomi v nedeľu každý týždeň. Z našich životov sa stal kolotoč. Od pondelka rána do piatku poobedia sme boli v našich zamestnaniach, aby sme mali z čoho žiť a financovať našu činnosť. Od piatku poobedia do nedeľnej noci sme fungovali pre stranu. Ako odmena nám bola neustála policajná pozornosť. A to nevravím ako trpeli naše rodiny, naši blízki strachom, že nás pozatvárajú alebo sa nám stane nejaká „nehoda“. Naše manželky a priateľky nás v podstate ani nevideli. Od augusta 2009 do júna 2010 som pravdepodobne spoznal prevažnú časť uniformovaných policajtov na Slovensku. Takéto teda boli naše začiatky.

Od januára 2010 sme už mali politický subjekt Ľudovú stranu Naše Slovensko. Začali sme v auguste 2009 dvaja a od januára nás bolo osem, ktorí sme sa tomu venovali naplno. Zdá sa vám to nemožné? Aj mne. Na celú Slovenskú republiku bolo osem ľudí, ktorí sa venovali politickej strane naplno, respektíve vo svojom voľnom čase po zamestnaní. Týchto osem ľudí dokázalo zaplatiť pol miliónovú kauciu, bez ktorej sa nemôžete zúčastniť vo voľbách, z úverov a úspor. Osem ľudí dokázalo obehať veľkú časť Slovenska a vzbudiť záujem ľudí.  Bola to naozaj ťažká práca ale položili sme základ pre budúcnosť. Mali sme obrovské prekážky, policajné perzekúcie, lepili sa na nás provokatéri, agenti SIS či z vojenskej rozviedky. Všetko sme prestáli len pre budúcnosť Slovenska. Skúšali nás zastrašiť, keď to nepomohlo tak nás skúšali  podplatiť, keď ani to nepomohlo tak nám chodili dohovárať že oni nie sú takí zlí. A teraz už chodia Mariana Kotlebu prosiť. Začali sme ôsmi, teraz má strana svojich krajských a okresných koordinátorov a stále sa k nám pridávajú noví ľudia.

To čo sa z médií nedozviete o Ľudovej strane Naše Slovensko je jediná, skutočná pravda. Nedozviete sa dokonca ani len skutočné meno strany, aby ste pri voľbách nemali komu dať svoj hlas. Mediálne embargo trvá, aby ste ani nevedeli že tí, ktorí bojujú za práva slovákov idú do volieb a máte možnosť voľby, nie len neustále voliť tých istých parazitov. Stále sa splieta len o Kotlebovcoch, extrémistoch z Pospolitosti a tak podobne. Slováci už vedia, že v Slovenskej pospolitosti ani v Ľudovej strane Naše Slovensko nie sú žiadni extrémisti, pokiaľ za extrém nie je považované to, že chceme na Slovensku za slušnú prácu slušne žiť, že chceme Slovensko slovenské bez parazitov a príživníkov! Pokiaľ je toto extrémizmus tak v tom prípade áno, ja som extrémista. Pretože ja odmietam žiť len preto, aby som chodil do práce, ja chcem pracovať aby som mohol slušne žiť. Ja chcem, aby z môjho syna nevyrástol otrok ale slobodný človek, ktorý bude milovať svoju vlasť a žiť krásny život. Ja chcem, aby moji rodičia mohli dožiť život na dôchodku nie vyberaním kontajnerov, ale ako ľudia, ktorí tu zanechali potomka, odpracovali si svoju časť a majú si dožiť život v dôstojnosti. Takisto sa chcem dožiť vnúčat, ktoré si budú vedomé svojej národnej identity a budú poznať svojich rodičov. Je možné, že práve toto je ten extrémizmus, pretože to chceme pre seba a pre všetkých slušných ľudí, no zatiaľ to je dovolené len pár vyvoleným svetoobčanom, ktorí z nás chcú spraviť otrokov. Pýtam sa vás, ste takí istí extrémisti ako ja?! Tak vitajte v klube, asi je nás na Slovensku väčšina a mali by sme si vládnuť sami.

V nás  Slovákoch je totižto zakorenený odpor k politike ako takej a v duchu, že politika je panské huncútstvo, sa jej každý úprimný človek vyhýba. Toto klamstvo sa začalo šíriť v ľuďoch už za prvej Česko-slovenskej republiky, vtedy ho však porazila Slovenská ľudová strana na čele s Andrejom Hlinkom a dejinné svetové udalosti. Po druhej svetovej vojne a po zničení nášho slovenského štátu sme upadli do šialeného otroctva zvaného komunizmus. Po zmene totality z červenej na pseudohumanistickú sa tento podvod usadil v ľudoch veľmi hlboko a prijali ho za samozrejmosť. Prijali slobodu, avšak zodpovednosť za ňu už nie.

Preto dnes radi slobodne nadávajú na politiku ale každé voľby odmietnu prejaviť zodpovednosť za svoju budúcnosť. Nezúčastňujú sa politického boja v prospech seba, ale len odovzdajú hlas takzvanému menšiemu zlu či dokonca odignorujú voľby.

Toto je najhoršie zlo, ktoré sa musíme na Slovensku odnaučiť. Politika nie je panské huncútstvo, politika nie je pre politikov a ich plné vrecká, ale je pre ľudí. Odnaučme sa tomuto klamstvu, na ktoré doplácame my všetci. Toto je tajomstvo skrývané nielen pred občanmi Slovenska ale aj sveta. Spoločnými silami porazme krízu na Slovensku a dajme tak príklad celému svetu. V roku 2010 sa ešte nechali Slováci oklamať, uverili tým psom, ktorý ich neustále hrýzli. V marci 2012 sa už oklamať nenechajte. Slováci máte možnosť voľby a tak už nevoľte žiadne menšie zlá, voľte dobro, voľte Ľudovú stranu Naše Slovensko!

Marcel Urban

Vodca Slovenskej pospolitosti