Aké sú skutočné príčiny Osvienčimského procesu? Strach z národného socializmu, alebo strach z nemeckej hrdosti?

7. Máj. 2010 o 12:07 | Kategória: História | Komentáre sú deaktivované

Upozornenie a doporučenie autora článku !
Všetky udalosti, údaje a osoby v tomto článku môžu byť zmanipulované a vymyslené. V článku som vychádzal len z verejne dostupných  kníh na slovenskom a českom trhu zaoberajúcich sa históriou nemeckého národa.  K tomuto záveru ma priviedli najmä osobné skúseností z verejne prístupnou slovenskou a českou literatúrou vydanou  pred rokom 1989. Doporučujem aby  si každý v  literatúre vydanej pred rokom 1989 pozrel špeciálne to, ako zachytáva udalosti  z roku 1968.

Osvienčimský proces
V rokoch 1963-1966 sa vo Frankfurte nad Mohanom konali procesy s bývalými príslušníkmi dozorného personálu z tábora Osvienčim.
I keď odvtedy ubehlo viac ako 40 rokov, svetové masmédia si stále nenechajú ujsť príležitosť s veľkou pompou informovať širokú verejnosť o význame tejto udalosti.
Ako hlavný argument zdôvodňujúci osvienčimský proces sa zväčša uvádza potreba spravodlivého potrestania nacistických zločinov.
Každý kto sa chce ale pokúsiť o pravdivé a komplexné pochopenie významu tohto procesu, musí pozorne sledovať mozaiku jednotlivých historických udalostí tak, aby ich mohol správne a logicky pospájať.

Všeobecne je zaužívane tvrdenie, že bezpodmienečnou kapituláciou nemeckých armád 8. mája 1945 sa skončila nacistická krutovláda  a druhá svetová vojna v Európe.
Kapitulácia znamenala pre Nemecko úplne obsadenie cudzími armádami a koniec národne socialistického režimu.
Okamžite po nemeckej porážke sa v rámci politickej premeny začali v krajine uplatňovať opatrenia slúžiace k očisteniu verejného života od národného socializmu (tzv. denacifikácia).
Za počiatky denacifikácie možno považovať norimberský proces z 20 novembra 1945 s údajnými vojnovými zločincami, v ktorom spoločne s členmi najvyššieho vedenia vtedajšieho Nemecka, boli kolektívne obžalované organizácie NSDAP, gestapo, Bezpečnostná služba (SD), SA, SS, ríšska vláda a Vrchné veliteľstvo Wehrmachtu (OKW).
Z pomedzi dvadsaťdva obžalovaných bolo dvanásť odsúdených k trestu smrti, sedem obžalovaných bolo odsúdených k väzeniu v rozmedzí od 10 rokov až doživotie.
Norimberský tribunál ďalej odsúdil ako zločinecké organizácie NSDAP, gestapo, SD a SS.     
Po norimberskom procese denacifikácia prebiehala najprísnejšie v americkej okupačnej zóne, kde rovnako ako aj v ostatných zónach museli všetci, ktorých sa to týkalo prejsť potrebnými previerkami. Za definitívny koniec denacifikácie západných zón Nemecka možno považovať rok 1949, kedy boli vydané záverečné denacifikačné zákony (Müller, Krieger, Vollrath, 1995, s 322-324).    

Napriek tomu, že hlavným cieľom spojencov po skončení 2. svetovej vojny, bola snaha maximálne očierniť nemecký národný socializmus, už v roku 1946 vzniká Nemecká ríšska strana (Deutche Reichspartei, DRP ), ktorú možno považovať za pokračovateľku NSDAP. V prvých slobodných voľbách do spolkového snemu v roku 1949, napriek sťaženým povojnovým podmienkam (množstvo národných socialistov bolo pozatváraných, utieklo do zahraničia, alebo umrelo v zajateckých táboroch )  DRP získala 1,8 % hlasov čo jej zabezpečilo 5 poslaneckých mandátov s pomedzi celkového počtu z 402 poslancov . V roku 1949 sa od DRP odtrhla Socialistická ríšska strana (Socialistische Reichspartei, SRP), organizovaná na základe vodcovského princípu, verejne propagujúca národný socializmus. Pri voľbách do zemského snemu v roku 1951, SRP získala v Dolnom Sasku 11 % a v Brémach 7,7 % hlasov. V roku 1952 bola však SRP ako nástupnícka organizácia NSDAP Spolkovým ústavným súdom zakázaná. Časť jej prívržencov následne spätne prešla k DRP, ktorá sa v roku 1959 so ziskom 5,1 % v Rýnsku-Falci dostala do zemského snemu.
V roku 1964 došlo v Hannovere zlúčením DRP s rôznymi nacionalistickými skupinami a k vzniku novej Nacionálne demokratickej strany Nemecka (National-demokratische Partei Deutschland, NPD).
V priebehu rokov 1966 až 1969 NPD dosahovala vinikajúce výsledky, keď sa jej podarilo vstúpiť do parlamentov šiestich spolkových krajín. V roku 1969 sa NPD účastnila volieb do Spolkového snemu, v ktorých sa jej podarilo s podporou takmer 1,5 milióna nemeckých voličov dosiahnuť fantastický úspech 4,3 %  hlasov(Müller, Krieger, Vollrath, 1995, s 390-391). 

Všetko nasvedčovalo tomu, že aj takmer 20 rokov po 2 svetovej vojne sympatie Nemcov k národnému socializmu stále pretrvávajú a to i napriek maximálnym snahám okupačných mocností očierňovať 3. ríšu.
Je tiež známe, že v rokoch 1959- 1960 v Nemecku opäť ožívajú protižidovské nálady, v dôsledku čoho sa na stenách budov objavuje množstvo pokreslených hákových krížov. Šíreniu ideálov 3. ríše medzi mladými Nemcami, nedokázala zabrániť ani premyslená propaganda víťazných mocností.
Podľa Irvinga (1991, s. 43): „ Nakoniec, keď bolo Nemecko porazené, museli…nepriatelia siahnuť k tým najtvrdším opatreniam masových súdov, konfiškácii a vyvlastňovaniu, internáciám a prevýchove, než sa podarilo semeno, ktoré Hitler zasial, vyhubiť.“
Zabrániť takémuto vývoju malo napríklad aj nemecké  Spolkové ústredie pre vlastivednú službu , ktoré sa angažovalo v rokoch 1952-1963. Jeho prvoradou úlohou bolo vykonávať politickú osvetu práve medzi mladými Nemcami.
V súvislosti so začiatkom osvienčimského procesu v roku 1963, treba zdôrazniť, že práve v tomto období získava novo založená Národnodemokratická strana Nemecka (NPD) stále viac priaznivcov a voličov. Keďže sa jednalo o stranu vychádzajúcu z ideálov národného socializmu, bol takýto vývoj zo zahraničia sledovaný s veľkou nevôľou.
Práve tu sa nám objavuje jedna z hlavných príčin uskutočnenia osvienčimského procesu a to
opätovný vzostup ideálov národného socializmu v Nemecku po 2. svetovej vojne.

Za hlavnú príčinu takéhoto vývoja v Nemecku možno považovať:
Ochladzovanie vzťahov medzi východom a západom – studená vojna
Geopolitický vývoj po 2. svetovej vojne spôsobil, že východoeurópske krajiny sa postupne dostávajú pod vplyv Sovietskeho zväzu. Práve v porazenom a obsadenom Nemecku sa studená vojna prejavila obzvlášť výrazne. Na území sovietskej okupačnej zóny paralelne so založením Spolkovej republiky Nemecko (SRN), vzniká druhá republika: Nemecká demokratická republika (NDR). V SRN tak stupňujúca protikomunistická propaganda začala pripomínať protiboľševickú propagandu z obdobia 3. ríše. Rovnako treba pripomenúť, že bolo len pár rokov po vojne a tak medzi boli ľuďmi stále živé Hitlerove a Goebelsové výroky o boľševickom východnom nebezpečenstve.

Protiboľševické nálady medzi Nemcami výrazne podporili aj samotné sovietske okupačné úrady, ktoré napríklad už v roku 1948, v období berlínskej blokády, bránili západonemeckým transportom. 24. júna 1948 boli všetky železničné, cestné  a o niekoľko dní neskôr tiež vodné cesty do Západného Berlína odrezané. Západné sektory Berlína tak boli odstavené od elektrického prúdu, dovozu uhlia ale aj čerstvého mlieka a ďalších potravín.

Nemecké sebauvedomovanie a idea mučeníkov
Nemecký antiboľševizmus  bol tiež výdatne živený novými ukrutnosťami ktorých sa dopúšťali sovietske vojská v Európe ( npr. v Maďarsku v priebehu ľudového povstania z roku 1956,  alebo v NDR, keď 17. júna 1953 sovietske vojska krvavo potlačili vzburu nemeckých robotníkov).  Verejnosť sa rovnako dozvedá o neznesiteľných životných podmienkach nemeckých zajatcov stále držaných  v Sovietskom zväze, pričom Nemci si stále viac začínajú uvedomovať krivdy, páchane po vojne na nevinných nemeckých civilistoch víťaznými spojencami (deportácie, znásilňovanie, rabovanie a vraždenie). Odhaduje sa, že celkovo bolo z pôvodných východonemeckých území a zo susedných krajín vyhnaných približne 12 miliónov Nemcov, z ktorých v dôsledku  neľudského zaobchádzania množstvo zahynulo.
Aj na základe takto brutálneho a neľudského zaobchádzania s nevinnými nemeckými civilistami, bola pre mnohých Nemcov reparačná dohoda z 10. septembra 1952 medzi NSR a Izraelom chápaná ako neopodstatnená, keďže vyhnanie z domova, stratu majetku a smrť blízkych považovali za dostatočný trest víťazných spojencov.
O ukrutnostiach víťazov na nemeckom obyvateľstve sa môžeme dočítať v rôznej literatúre. Z hodnoverných správ je zrejmé, že po skončení  2 svetovej vojny, mali napríklad nemecké deti v narýchlo vytvorených českých internačných táboroch horšie podmienky než židovské deti v terezínskom gete. Vo svojej knihe Ján B. Uhlíř a Ján Kalan (2005, s. 185) opisujú dojmy poverenca ČNR Přemysla Pittera, ktorý nevinné nemecké obete zachraňoval v ozdravovniach mimo Prahy. Takto zaznamenal svoje dojmy z internačného tábora vo vinohradskej Raisově škole:
„Otvorilo sa nám peklo, o ktorom okoloidúci občania nemajú tušenie. Viac ako tisíc Nemcov, väčšinou žien a detí, bolo napchatých v školských triedach a pivniciach. Slamy nebolo, museli sedieť na holej zemi. Ani ľahnúť si nemohli. Chorí a zdraví, starci a deti sa tiesnili v neopísateľnej zmesi. Jeden z internovaných, nemecký lekár v špinavej zástere, ukázal na miestnosť v ktorej mohol izolovať aspoň kojencov. Ležia so zvraštenými tváričkami na školských laviciach, len kosť a koža, ako trpaslíči starčekovia… Keď sme deti priviezli a rozložili na trávniku, vychudnuté a apatické, mysleli sme, že máloktoré vydrží. Náš ústavný lekár, sám Žid, ktorý prešiel peklom Osvienčimu a Matthausenu, sa div nerozplakal pri pohľade na tie živé mŕtvolky. , Tak toto sme my Česi dokázali za dva a pol mesiaca, ´zvolal.“.

Rovnako vo svojej knihe opísali neznesiteľné povojnové podmienky nemeckých zajatcov Matthew Hughes a Chris Mann (2000, s. 210-211).
Pri príležitosti 65 výročia Pražského povstania bol tiež na internetovej stránke -www.ct24.cz-  uverejnený zaujímavý článok k filmu „Zabíjení po česku“,  ktorý ukazoval Pražské povstanie v úplne odlišnom svetle ako doterajšia česká a komunistická propaganda:
„Nikdy nezverejnené zábery masových poprav sú drastické. Nemci sú najskôr strieľaní, ťažko zraneným prechádzajú  po telách a hlavách nákladné automobily. Podľa historikov k tomu mohol prispieť aj nešťastne formulovaný výrok prezidenta Beneša o právnom vylikvidovaní Nemcov…V Prahe došlo v prvých povojnových dňoch k popravám Nemcov na niekoľkých miestach. K masovej poprave nemeckého civilného obyvateľstva došlo napríklad pred bývalým kinom Bořislavka, kde bolo popravených 42 Nemcov. A práve tuto popravu natočil otec pani Heleny Dvořákové, ako amatérsky kameraman. Filmový materiál však musel uschovať, pretože už v tej dobe bola snaha popravy utajiť a polícia natočené záznamy zabavovala… Najzávažnejšou popravou ale bol masaker v Postoloprtech. Jednalo sa prakticky o civilistov, pretože aktívni účastníci SS a NSDAP až na výnimky utiekli. Vo filme uvidíte, že tam sú aj deti zo zmiešaných manželstiev, ktoré jednoducho skončili v tých jamách,“ povedal k dokumentu jeho autor David Vondráček.“

Americký veliteľ zajateckých táborov vo Francúzku plukovník Henry W. Allard povedal: „Životná úroveň v zajateckých táboroch v zóne ComZ (tylová zóna americkej armády ) bola len o málo vyššia, ale niekedy i nižšia, než boli podmienky v zajateckých táboroch v Japonsku, ktorými prešli americkí vojaci. A bola horšia než v táboroch, v ktorých sústreďovali zajatých spojeneckých vojakov Nemci. “ Takéto hodnotenie dokladali aj svedectvá mnohých nemeckých zajatcov. Medzi najostrejšie patrí rozprávanie Hermanna Blocksdorffa umiestneného v zajateckom tábore v Sinzigu: „Skupiny po desiatich mužov boli umiestnené v otvorenom priestore o veľkosti stredne veľkého obývacej izby. Takto bez strechy nad hlavou, sme boli nútený stráviť celé tri mesiace. Dokonca ani ťažko zranení nedostávali viac než kúsok slamy. Na Rýne často pršalo, niekedy aj celé dni v jednom kuse, my sme však boli stále vonku. Ľudia umierali ako muchy. Potom sme konečne dostali prvý prídel potravín a prisahám Bohu, že neklamem: dostali sme jeden krajec chleba na desať mužov. Každý z neho dostal smiešne malý prúžok. K tomu sme dostali polievkovú lyžičku sušeného mlieka, kávy, sušeného grapefruitového džúsu a jednu lyžičku cukru, to všetko pre desať mužov. Ne jedného tak vychádzal prúžok chleba a čajová lyžička sušených potravín. Tak tomu bolo po celé tri mesiace. Na ich konci som vážil 27 kilogramov.“

Podľa zmluvy o reparáciách sa NSR zaviazala vyplatiť  Izraelu v priebehu 20 rokov 3 miliardy mariek, pričom boli tiež  uzavreté mnohé ďalšie dohody o nárokoch židovských utečencov žijúcich mimo Izrael. Práve prožidovská politika NSR,  pre niektorých Nemcov  symbolizovala moc svetového židovstva, pred ktorou ich tak často varoval Adolf Hitler. 
V roku 1955 možno pozorovať ďalšiu významnú udalosť nahrávajúcu v prospech nemeckých národných socialistov. Spolkovému kancelárovi  Konradovi Adenauerovi sa v tejto dobe, pri návšteve Moskvy podarilo dohodnúť prepustenie údajne posledných zadržovaných 10 000 nemeckých zajatcov.  To už však už Sovieti tvrdili aj dva roky predtým, kedy v rámci amnestie po Stalinovej smrti pustili na slobodu 12 000 zadržovaných mužov a žien.

Pre oba režimy, východonemecký aj západonemecký predstavovali nemecký občania vracajúci sa zo sovietskych zajateckých táborov, značný politický problém. Bolo známe, že v táboroch vládli neznesiteľné podmienky. Znepokojenie verejnosti však spôsoboval fakt,  že utrpenie zajatcov neskončilo ani po prepustení. Nemci umierali aj v priebehu povojnových vlakových transportov z Ruska, ktoré trvali dlhé týždne (na ceste do Nemecka zomrelo tisícky väzňov väčšinou hladom).
Práve preto sa vedenie oboch nemeckých štátov zaoberalo varovaním (najmä v NDR), že s príchodom prepustených zajatcov z východu hrozí,  príval antiboľševikov, ktorý vzhľadom na prežité útrapy, môžu byť podhubím pre politické posilnenie národných socialistov.
Svet sa však najviac obával, že by sa mohla v Nemecku masovo rozšíriť ideológia národno-socialistických mučeníkov.

K tomu všetkému prišla nemeckým antibolševikom  vhod ďalšia udalosť. V priebehu roku 1958 prepuká medzi východom a západom závažná kríza, ktorá v roku 1961 vyústi stavbou berlínskeho múru. Od roku 1949 do 13. augusta 1961 utieklo z NDR na západ  2 686 942 ľudí, pričom ako už bolo naznačené, od nemeckého antiboľševizmu bol už len krôčik k národnému socializmu.
Rovnako sa svet začínal obávať opätovného rastu nemeckého národného povedomia, ktoré podporovali skvelé hospodárske výsledky NSR.
Mnohý z pomedzi Nemcov, ktorý prežili predchádzajúce útrapy vojny s hrdosťou dávali najavo pocit :„Už sme zase niekto“. 

Moje zhrnutie
V tomto článku som spomenul z môjho pohľadu niektoré významné faktory a historické udalosti o ktorých si myslím, že výrazne ovplyvnili rozbehnutie osvienčimského procesu:

- vzrastajúci politický vplyv extrémne pravicových strán v Nemecku  
– strach že nemecký antiboľševizmus prerastie v národný socializmus
– strach z možného šírenia ideí národno-socialistických mučeníkov
– opätovný rast nemeckého národného povedomia
– v Nemcoch boli stále živé spomienky na pozitíva nemeckého národného socializmu

O pozitívach nemeckého národného socializmu napríklad napísal  aj Christopher Ailsby (2005, s. 189):
„ V pozitívnom svetle musí byť povedané, že nemecké pokroky v technike a medicíne v priebehu tretej ríše spôsobili revolúciu na celom svete. Teroristické zbrane ako V-1 a V-2 boli predchodkyňami rakiet, ktoré vyniesli človeka na Mesiac. V sociálnej oblasti robila NSDAP všetko možné, aby sprístupnila obyčajnému človeku športy, ako napríklad tenis, jazdu na koni či bezmotorové lietanie, do tej doby vyhradené len privilegovaným triedam. Umenie a divadlá pre nich tiež otvorili svoje dvere dokorán. Zaistenie sviatkov a dovoleniek prostredníctvom organizácie „Radosťou k sile“ sa následne odrazilo vo vzniku Butlinových prázdninových táborov vo Veľkej Británii a z balíčkov volných dní sa dodnes teší milióny ľudí (sieť táborov starej Auto Union funguje na Jadrane stále).“

V prípade pozorného sledovania horeuvedených historických udalostí a osvienčimského procesu, je možné, že sa nám odkrývajú niektoré zo zaujímavých manipulačných praktík, presne tak ako nám ich opísal významný poľský publicista Maciej Ilowiecki (2003, s. 80-95) v diele Moc a nemoc médií. Ilowiecki nám vo svojej knihe ponúka prehľad najčastejších mediálnych metód manipulácie.
Prehľad niektorých často používaných metód mediálnej manipulácie podľa Ilowieckeho:
– Zamlčovanie nepohodlných informácii
– Zverejňovanie neoverených informácii
– Zámerné obvinenie (Používa sa na očierňovanie politických protivníkov a iných nevhodných osôb alebo inštitúcii a to aj na základe neoverených informácii.)
– Manipulácia pomocou titulkov a perexov (Využitie toho, že ľudia si ľahko zapamätajú  titulok, bez toho aby si prečítali celý text. Samotný titulok však môže byť zavádzajúci.)
– Metóda prekrytia (Jej prvoradým cieľom je odvrátiť pozornosť ľudí od témy alebo problému, tým že sa danú tému pokúšajú prekryť inou, údajne zaujímavejšou informáciou.)
– Metóda zdanlivých autorít (Masmédia nám umelo vytvárajú novú autoritu schopnú ovplyvňovať verejnú mienku, čo pre ne nie je problém, autoritou sa odrazu stáva propagovaná a často ukazovaná osoba. )

Cieľom môjho článku nie je vôbec spochybňovať, schvaľovať, alebo ospravedlňovať holokaust, ale chcem v ňom len ukázať čitateľovi všetky významné udalosti ktoré predchádzali osvienčimskému procesu. Z môjho pohľadu možno tento proces pokladať za výsmech spravodlivosti, hlavne ak sa údajný nacistický zločinci takmer 20 rokov od skončenia 2. svetovej vojny mohli beztrestne pohybovať na slobode. Aj preto si myslím, že prvoradým cieľom tohto procesu bola snaha zahraničia a vtedajšej vlády NSR,  využiť manipulačnú metódu -Metódu prekrytia, k diskreditácii národného socializmu a k manipulácii s verejnou mienkou. Aj známy slovenský politológ, profesor Rastislav Tóth (2005, s 13) vo svojej knihe Úvod do politických vied napísal: „…všetci politici- novátori, ktorí vytvárajú nové režimy, …staré musia dostať do postavenia zlých systémov, nehodných človeka.“
Ako som už uviedol, práve v dobe osvienčimského procesu si národný socializmus medzi Nemcami opäť nachádzal množstvo priaznivcov. Pred svetom prezentovaný argument, zdôvodňujúci osvienčimský proces ako spravodlivé potrestanie nacistických vojnových zločinov nie je postačujúci. Hlavne ak si položíme otázku: „Kde bola spravodlivosť celých 18 rokov, keď mnohí nacistickí zločinci mohli v NSR zastávať dobre platené a významné funkcie?“. 
Aj preto si myslím, že hlavnou úlohou tohto procesu bolo najmä:

1. Zníženie nemeckého národného povedomia po 2. svetovej vojne a zabránenie ďalšieho šírenia idei nemeckých mučeníkov, s cieľom  nahradiť ich pocitmi viny a výčitiek
2. Maximálna diskreditácia ideálov národného socializmu tak, aby už v Nemecku v budúcnosti nehrozila jeho politická rehabilitácia.

Ohľadne osvienčimského procesu si tiež myslím, že dôležitú úlohu v ňom zohral karierizmus. Je známe, že v NSR po druhej svetovej zastávali mnohý bývali pohlavári 3. ríše naďalej vážené zamestnania a zodpovedné miesta. Vzhľadom na ľudskú povahu, je viac než isté, že rôznym nižšie postaveným úradníkom len vyhovovalo, pokiaľ udaním a diskreditáciou svojich nadriadených dostali možnosť získať ich dobre platené miesta.     
 
Reakciou nemeckého obyvateľstva na osvienčimský proces
V knihe Dějiny Německa jej autori Helmut Müller, Karl Friedrich Krieger a Hanna Vollrath (1995, s. 383-384)  opisujú reakcie nemeckého obyvateľstva na Osvienčimský proces takto: „
Reakcia obyvateľstva na nový stret s nedávnou minulosťou boli veľmi rozdielne. Mnoho ľudí reagovalo s úprimným zdesením a rozpakmi, niektoré rozsudky súdu boli pre nich možno veľmi nízke, požadovali tvrdé tresty, ďalšie vyšetrovanie a trestné stíhanie doposiaľ nepostihnutých zločincov. Požadovali za neudržateľné, aby medzi nimi naďalej žili nepoznaní a nepotrestaní ľudia (a bola ich celá rada), zastávajúci mnohokrát dokonca vážené zamestnania a zodpovedné miesta, ktorí sa predtým podieľali na zločinoch tretej ríše. Iní boli toho názoru, že za udalosťami nacistickej minulosti je potrebné urobiť konečne tlstú čiaru. A ešte ďalší hovorili dokonca o neustálom „kalení do vlastného hniezda“, ktoré musí skončiť. Našli sa i takí ktorí sa odvážili tvrdiť, že zločiny páchané na Židoch, Poliakoch a Rusoch, na cigáňoch a duševne chorých vôbec neexistovali, že sú len výmyslom víťazných mocností, aby pokorili nemecký národ a mohli ho pred svetom obviniť. Pojem „osvienčimská lož“ bolo na svete. V týchto rokoch získava novo založená pravicová radikálna Nacionálne demokratická strana Nemecka (NPD) stále viac priaznivcov a voličov, čo bolo v zahraničí sledované pozorne a s obavami.“

Budúcnosť Nemecka ?
Ani v dnešnom globálnom svete si masmédia nenechajú ujsť príležitosť predhodiť Nemcom filmy, dokumenty a správy, pripomínajúce im ich vinu za údajnú smrť veľkého množstva Židov. Výsledkom tohoto procesu je, že  mnohí z Nemcov sa vzdávajú svojej národnej identity, tradícii a kultúry, pričom svoju krajinu s nadšením otvárajú  ideálom multikultúrnej spoločnosti a iným škodlivým vplyvom. Je zaujímavé sledovať, ako je pocit nemeckej viny svetovými masmédiami stále živený a to i napriek tomu, že od skončenia 2 svetovej vojny ubehlo viac ako 50 rokov.  Otázkou zostáva či sa Nemci dokážu v budúcnosti postaviť pre národ zničujúcemu procesu multikultúry a seba obviňovania?

Námety na diskusiu a uvažovanie
1. Súhlasíte s tvrdením, že víťaz píše históriu a tá môže byť podľa jeho želania skresľovaná ?
2. Nemyslíte si že Trestný zákon SR je v rozpore s Ústavov SR, podľa ktorej sa zaručuje každému slobodu myslenia? (podľa § 422 Trestného zákona sa potrestá, ten kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust)
3. Považujete za náhodu, že v tej istej dobe ako sa rozbehol Osvienčimský proces, získavajú v Nemecku národní socialisti medzi ľuďmi stále väčšiu podporu?
4. Prečo si myslíte, že k Osvienčimskému procesu došlo až 18 rokov po vojne?
5. Prečo si myslíte, že si národný socializmus aj po skončení 2. svetovej vojny nachádzal medzi mnohými Nemcami stále obrovskú podporu?
6. Považujete za správne, ak sa ani dnes, viac ako 50 rokov po skončení 2. svetovej vojny takmer vôbec nehovorí o krivdách spáchaných na nemeckom národe?
 

Marián Mišun

Použitá literatúra
1. Uhlíř, J.,B.  a Kalan, P.: Praha v stínu hákového kříže. Praha: Ottovo nakladatelství, 2005.
2. Müller, H., Krieger K., F. a Vollrath, H.: V.: Dějiny Německa .Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1995. 
3. Hughes, M. a Mann, Ch.: Hitlerovo Německo. Praha: Columbus, spol. s. r. o., 2002.
3. Ilowiecki, M. a Zasepa, T. : Moc a nemoc médií. Bratislava: vydavateľstvo SAV, 2003.
4. Courtois, S., Werth N., Panné J., Paczkowski A., Bartošek K., Margolin J.: Čierna kniha komunizmu. Bratislava: vydavateľstvo Agora, 1999.
5. Marseille, J. a Laneyrie-Dagenová, N.: Dejiny sveta. Bratislava: Mladé letá, 1997.
6. Irving, D.: Hitlerová válka a válečná stezka let 1933-1945. Brno: nakladateľstvo JOTA, s.r.o.,2005
7. Tóth, R., Horváth, P., Brhlíková, R., Krno, S., Dřízová, E.: Úvod do politických vied. Bratislava: Smarad pedagogické nakladateľstvo, s.r.o., 2005.
8. Ailsby, Ch.:Třetí říše- den po dni. Praha: Nakladatelství Naše vojsko, s.r.o., 2005
9. 2010-5-5. Zabíjení po česku: drastické záběry vraždění německých civilistů. In: ct24.cz [cit. 2010-6-5]
Dostupné na: http://www.ct24.cz/domaci/89000-zabijeni-po-cesku-drasticke-zabery-vrazdeni-nemeckych-civilistu/

About these ads

Create a free website or blog at WordPress.com. | The Pool Theme.
Entries a komentáre feeds.

Sleduj

Prijímaj upozornenia na nové články na tvoj email.

Join 102 other followers

%d bloggers like this: