Weblog Slovenská pospolitosť

Sionizmus je politické a šovinistické hnutie požadujúce založenie a udržiavanie židovského štátu v Palestíne. Sionizmus je prakticky štátna ideológia Izraela. Bolo založené koncom 19. storočia Theodorom Herzlom, židovským novinárom pôsobiacim vo Viedni. Názov sionizmu je odvodený od pahorku Sion v Jeruzaleme, na ktorom judaistický proroci očakávajú príchod svojho mesiáša – v kresťanstve chápaného, ako antikrista.
V roku 1897 bola v Bazileji založená Svetová sionistická organizácia (SSO). Sionizmus sa rýchlo rozšíril najmä medzi východoeurópskymi Židmi.
V roku 1903 Spojené kráľovstvo prišlo s návrhom vytvoriť židovský štát s rozlohou 15 500 km2 v Ugande (dnes Keňa). Herzl najprv odmietal tento nápad s tým, že preferoval umiestnenie štátu v jeho dnešných hraniciach. Ale po Kišinevskom pogrome z apríla 1903 tento návrh predniesol pred Šiestym sionistickým kongresom, s tým, že minimálne by mal byť prijatý ako dočasné riešenie pre ohrozených Židov z Ruska. Nakoniec sa kongres uzniesol na vytvorenie komisie, ktorá by mala ponuku preskúmať.
V roku 1905 7. kongres Svetovej sionistickej organizácia ponuku odmietol, keďže väčšina delegátov trvala na vzniku domoviny v Palestíne. Od SSO sa oddelila Židovská teritorialistická organizácia (Jewish Territorialist Organization), ktorú založil Israel Zangwill kvôli nesúhlasu s týmto rozhodnutím.
V roku 1917 v tzv. Balfourovej deklarácii Veľka Británia dala prísľub na vytvorenie židovskej domoviny v Palestine. Briti však v roku 1939 židovské prisťahovalectvo v dôsledku arabských nepokojov obmedzili (tzv. Biela kniha). Sionistické organizácie však pokračovali v ilegálnom prisťahovalectve. Židovskí osadníci vykupovali pôdu, zakladali kolektívne osady (kibuce) a v súlade so sionistickými výzvami sa začali venovať často násilnému osídľovaniu. V tomto období dochádza k nárastu židovského terorizmu. Palestínčania a mnohé iné arabské krajiny boli terčom izraelského terorizmu vyše pol storočia.
Dňa 14. mája 1948 bol pod nátlakom vyhlásený samostatný židovský štát. Tento akt je veľkým verejným víťazstvom sionizmu.

V neskorých 40. rokoch sionisti obsadili Palestínu a vyhnali viac než 700 000 ľudí z domovov, vďaka rozšíreným činom terorizmu a násilia. Medzi týmito udalosťami bol i masaker 254 Palestínčanov, väčšinou starých mužov, žien a detí pri Der Yasin. Bol to obzvlášť krutý, krvavý masaker, ktorý vykonali Židia a pri ktorom rozrezávali bruchá tehotných žien. Po krvipreliatí vrahovia schválne spublikovali túto udalosť, aby ľudia ušli z domovov a svojich obchodov v panike. Dodnes im nie je dovolené vrátiť sa späť.

Predchádzajúci izraelský ministerský predseda Menachem Begin, účastník tohto hrozného masakru sa vo svojej knihe The Revolt: The story of the Irgun chválil Der Yasin: „Haganah vykonal víťazné útoky na iných frontoch… v terore Arabi ušli, plačúc Der Yasin.“

Masaker však nezastavil založenie a rozširovanie židovského štátu, pokračovali v ňom v časoch vojny i mieru. Nasledujú mená niektorých ďalších masakrov: Sharafatský masaker, Kibyjský masaker, Kafr Quasemský masaker, Al-Sammouský masaker. Sabra n Shatilský masaker, Oyon Quarský masaker, Al- Aqský masaker, Ibrahim Mosqueský masaker, Jabalský masaker.

V politike etnického čistenia Izrael pokračuje a bráni vrátiť sa Palestínčanom späť do vlasti, kde sa narodili, žili ich predkovia a rodiny. Súčasne poskytuje ohromné výhody pre všetkých geneticky čistých Židov, ktorí nikdy nežili v Palestíne, a ktorí sa rozhodli sem imigrovať zo všetkých kútov sveta.

Briti tiež trpeli izraelským terorom pri zbombardovaní hotela King David v Jeruzaleme.
Izraelský teror sa odvtedy nezastavil. Izrael má viac zajatcov na hlavu ako ktorákoľvek iná krajina na svete, viac než malo stalinovské Rusko alebo červená Čína vo svojich najhorších časoch. Svojich väzňov pravidelne mučí a je jediným štátom moderného sveta, ktorý legálne schvaľuje mučenie. Skupina Židovských občianskych práv v Izraeli potvrdila vo svojej 60 stranovej správe, že viac než 85% Palestínčanov sa musí v čase zadržania podrobiť mučeniu. Dokonca aj významné noviny The New York Times uviedli v článku Žida Joela Greenburga fakt, že Izrael mučí 500 až 600 Palestínčanov každý mesiac.
Izrael zavraždil tisíce palestínskych vodcov, včítane učencov, duchovných vodcov, filozofov, básnikov a každého, kto inšpiruje Palestínčanov k vlastenectvu. Tieto vraždy sa uskutočnili po celom svete, dokonca aj v USA. V procese zabili tiež tisíce žien a detí. Bombardovali dokonca aj utečenecký palestínsky tábor, v ktorom boli prevažne ženy a deti.

Nielenže založili izraelský štát v palestínskej krajine / v roku 1948 Palestínčania vlastnili 90% krajiny/, zabrali tiež všetok osobný majetok: pôdu, farmy, domy a obchody. Po tom, čo vyhnali Palestínčanov z domovov a zabránili im vrátiť sa, zaviedli zákon „opusteného majetku“, ktorý skonfiškoval palestínsky majetok a predal ho Židom. Tento zákon dokonca zakazuje predať tento ukradnutý majetok Palestínčanom.

V roku 1982 Izrael napadol Libanon. Počas ich 18 ročnej okupácie zomrelo asi 40 000 civilistov. Izrael nemilosrdne bombardoval mestá a dediny a tiež nemocnice a útulky /ako je to zdokumentované nórskym červeným krížom/ a zdevastoval kedysi prekrásne staroveké mesto Bejrút.

Súčasný ministerský predseda Izraela Ariel Šaron sa neodváži ani len vkročiť do Belgicka alebo Holandska obávajúc sa obvinenia z vojnových zločinov. Šaron je zodpovedný za vraždu dvoch tisíc utečencov v utečeneckých táboroch Sabra a Šatila v Libanone.

Izrael zostrelil tiež líbyjské lietadlo nad Sinajským polostrovom, v ktorom našlo smrť 111 ľudí.
Nie sú to však len Palestínčania, ktorí trpia izraelským terorom.

Od roku 1970 začala sionistická organizácia svoje úsilie zameriavať na sovietskych židov. Čo vyústilo do obrovskej migrácie sovietskych židov do Izraela, takže títo tvoria v súčasnosti významnú časť populácie židovského štátu. Hoci dôvody emigrácie sovietskych židov boli skôr ekonomické ako náboženské (či skôr romanticko-patriotické ako to bolo v období pred 2. svetovou vojnou u veľkej časti sionistov, ktorí neboli veriaci).
V roku 1975 bola prijatá deklarácia OSN číslo 3379 označujúca sionizmus za formu rasizmu.
Proti prijatiu deklarácia OSN číslo 3379 hlasovali najmä štáty, ktoré mali sionisti priamo, alebo nepriamo vo svojich rukách. Za boli mimo iných najmä arabské a komunistické krajiny.
V roku 1991 bola deklarácia číslo 3379 ďalším hlasovaním zrušená. Dochádza k tomu vtedy, keď sa sionistická loby priamo, alebo nepriamo dostala k moci v dovtedy komunistických štátoch. Na tomto možno badať zvýšenie sionistického vplyvu vo svete po páde „železnej opony“.
Sionizmus sa člení na viacero politických smerov a skupín spojených hlavnou myšlienkou. Sionizmus nie je všeobecne prijímaný ani medzi Židmi, významné skupiny ortodoxných Židov (napr. chasidi) myšlienku sionizmu odmietajú a na palestínske/izraelské územie sa odmietajú vracať.
Na ideách sionizmu sú v súčasnosti založené tie prúdy politického života v Izraeli, ktoré podporujú napr. osídľovanie okupovaných území (Západného brehu Jordánu a východného Jeruzalema) židovskými osadníkmi a stavbu kontroverzného ochranného múra na palestínskom území.

Kovlad